Ale z môjho života sa začínajú vytrácať rána, keď si poviem aké je to super, že svieti slnko, aké je to super, že ma nič nebolí a že mám všetko, čo si len prajem. Boli takéto dni. Áno, boli. Lenže to som ešte nevedela čo je to THE LOVE. Ani teraz to neviem presne definovať, ale to nevie nikto. Je prosté rozprávať o chémii. Má niečo spoločné to, že sa cítim ako ten najväčšmi zbitý pes na svete s chémiou? Ak áno, tak sa už fakt v ničom nevyznám. V poslednom čase vstávam s pocitom neistoty a zaspávam v žiali. Všetko, čo chcem sa rúca ako domček z karát. Okrem tanca. Ten je pre mňa v tomto období tou najväčšou oporou, akú si len viete predstaviť. Keby ho nebolo, asi by som už bola niekde na psychiatrii.
Napríklad včera sa jeden môj dosť blízky známi nechal počuť: „Nečuduj sa, že Ťa všetci neznášajú!“ Čo je, prosím vás, toto? A ako sa zachovať v momente, keď vám doposiaľ, nazvime to milujúci človek povie niečo takéto? Vrieskať? Hodiť niečo o zem? Vrátiť mu to? Nie. Ja som začala plakať a umárať sa v utopických myšlienkach, že svet je nanič a život nemá zmysel.
Včera v noci sa mi sníval sen. Neviem už presne aký, nepamätám sa, no zobudila som sa okolo tretej v noci a sediac na internátnej poschodovej posteli som začala premýšľať. „Takto to ďalej nepôjde“, pomyslela som si. Nie, vážne! Mám pätnásť rokov a moje myšlienky smerujú len k deprimujúcim nápadom. Nie je normálne, aby sa tak mladý človek toľko trápil. V tú noc som vymyslela novú životnú filozofiu. Už vážne nebudem robiť zo seba blázna. Začnem jednoducho žiť.